Prvé signály, že sa niečo deje, sme zaregistrovali okolo maminej osemdesiatky. Dovtedy bola vitálna, starala sa sama o dom na dedine, o záhradu, mala psa, mačku a sliepky. Pripravili sme jej peknú oslavu osemdesiatych narodenín, viezol som ju v aute, tešila sa, zaujímalo ju, kto všetko tam bude, a zrazu si spomenula na svoju babku, ktorá ju opatrovala, keď bola malá: „A bude tam aj moja starenka?“ Vedel som, že je zle, starenku sme pochovali pred dvadsiatimi rokmi.

Problémom je, že staroba nie je zaujímavá, pokým človek sám nezostarne. V krajine starnutia sa hovorí jazykom, ktorému nerozumejú ani mladí, ani ľudia stredného veku. Touto myšlienkou začína jedna z kapitol dôležitého manuálu pre ženy: mapuje prelom šesťdesiatky a sedemdesiatky, teda vek, kedy sa žena stáva „starou“. Kniha nie je určená len tým, ktoré práve „vplávali“ do tejto etapy svojho života, ale aj ich dcéram, vnučkám, aby vedeli, prečo ich mamy a staré mamy reagujú tak, ako reagujú, a hlavne aby sa všetky ženy vedeli na túto cestu dobre pripraviť.

Najťažšia otázka, ktorú si skôr či neskôr každý z nás položí, znie, či sa oplatilo žiť, či plusy a mínusy dávajú kladný výsledok. Môžem povedať, že čo sa mňa týka, som spokojný, aj keď som prežil rôzne situácie, kedy bol môj optimizmus vystavený nemilosrdným skúškam.

Prečo ma staroba a starnutie  priťahuje? Na túto rečnícku otázku si etnografka Ľubica Voľanská sama odpovedá: „Pri čítaní príbehov najstaršej generácie som mala pocit, že sa mi dostávajú pod kožu, dotýkajú sa mojich citov, pomáhajú mi pochopiť vlastné konanie i konanie ostatných ľudí okolo mňa. Inšpiráciou mi bol aj život môjho starého otca a mojich rodičov. K porovnaniu Bratislavy a Viedne ma priviedla práca turistickej sprievodkyne. Podľahla som stereotypnej predstave o pestovaných rakúskych dôchodcoch a chcela som spoznať ich život.“

Sú medzi nami umelci, ktorí zastávajú názor, že maliar má mať svoj vlastný rukopis, podľa ktorého je hneď rozpoznateľný. Ja si myslím, že pravda je inde, že umelecká tvorba nie je uniforma, ktorú si obliekaš každý deň, že sa stáva zaujímavá práve vtedy, keď zo seba vydáš niečo nové, niečo, čo nikto nečakal, dokonca ani ty nie.

Do sveta módy som spadla rovnými nohami. Bola som študentka ekonómie, keď ma v predajni, kde som si skúšala nejakú bižutériu, objavila šéfredaktorka časopisu Móda Mária Lörinczová. Zapáčili sa jej moje ruky, pozvala ma do redakcie, kde ma uvidel fotograf Karol Kállay, ktorý povedal: Skúsime to, si fotogenická – a bolo to, ďalších dvadsať rokov som fotila módu.

Manželka prišla do môjho života ako trojročná, životnú partnerku som si teda našiel už v škôlke. Dodnes ju vidím, sedela na hojdačke, ja som ju hojdal, veľmi sa mi páčila, doma som mame povedal, že mám priateľku. Ako šesťroční sme síce šli každý do inej školy, no osud nám bol naklonený.

Boli roky, keď som pil extra ligu. Akoby som sa pre tú lekciu s alkoholom narodil, otec spomínal, že som ako malý na jednej svadbe omylom vypil pálenku a nič, žiaden rev. Rodičia odchovaní na drsnom Podpoľaní dávali deťom „koštovať“ doma pálenú chabzďovicu „na lepšie trávenie“, nič zlé na tom nevideli. Na vysokej škole som sa rozpil totálne, hlavne pivo, až dvadsaťpäť pív denne – čo sa na štúdiu odzrkadlilo tak, že ma v treťom ročníku vyhodili.

Počas koronavírusovej karantény som sa na tri mesiace nasťahovala k mame; bála sa nákazy a že už ma nikdy neuvidí, tak som šla za ňou a uviazla som tam. Mama má takmer osemdesiat rokov, doteraz bola relatívne v poriadku, ale po operácii kĺbu sa jej  zdravie zhoršilo. Síce tvrdí, že sa dokáže o seba postarať, a väčšinou aj áno, ale niekedy je z ničoho-nič bezradná, vypne, netuší, kde sa nachádza, no po chvíli sa vráti a v pohode funguje, len sa už horšie pohybuje.

Ako dieťa som bol stale chorý, tenučký, taká kostrička potiahnutá kožou. V tých časoch lekári experimentálne skúšali streptomycin, veľa detí po ňom ohluchlo. Ja som prišiel o sluch pravdepodobne ako štvorročný. Moji rodičia si, žiaľ, nevšímali, že sa neotočím, keď na mňa zavolajú; mali vlastné problémy, ktoré obaja riešili tým najmenej vhodným spôsobom, alkoholom.